Bohoslužba Veľkého pôstu

Svätý veľký pôst, nazývaný tiež Štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.

Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona.

Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi. Má aj svoju vlastnú liturgickú knihu. Tá obsahuje spevy, verše a kánony a biblické čítania na každý deň veľkopôstneho obdobia počnúc nedeľou mýtnika a farizeja a končiac v piatok pred Lazárovou sobotou. Piesne triódy boli zostavené prevažne už po skutočnom vytratení sa katechumenátu, t. j. prípravy a krstenia dospelých kandidátov pri vstupe do Cirkvi. Ich dôraz preto nespočíva na krste, ale na pokání.

Dnes iba veľmi málo ľudí pozná a rozumie jedinečnej kráse i hĺbke tejto veľkopôstnej hymnografie. Ignorácia triódy je hlavnou príčinou pomalej zmeny v samotnom chápaní Veľkého pôstu, jeho cieľa a zmyslu - zmeny, ktorá sa krok za krokom usadzovala v kresťanskej mentalite a zredukovala Veľký pôst na právny záväzok a súbor diétnych zákonov. Skutočná inšpirácia a výzva Veľkého pôstu sa dnes úplne vytratila a jediná cesta späť k jej obnoveniu vedie práve cez pozorné načúvanie textov triódy. Je napríklad príznačné, že práve tieto texty často varujú pred formálnym chápaním postenia. "Darmo sa raduješ, duša moja, že sa zdržiavaš od jedál, keď nie si očistená od vášní. Ak netúžiš po náprave, budeš klamárom v očiach Božích. Budeš sa podobať zlým diablom, ktorí nikdy nejedia. Ak naďalej zotrváš v hriechu, tvoj pôst bude neužitočný. Preto sa neustále snaž tak, ako keby si stala pred ukrižovaným Spasiteľom, alebo ešte radšej sa snaž byť ukrižovanou s ním, ktorý bol ukrižovaný kvôli tebe."

Hlavné myšlienky pôstnych bohoslužobných textov vo všeobecnosti sa zameriavajú na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako aj vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v procese spásy.

Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, vína a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v nás hasí bludnú žiadostivosť vyberavosti, obžerstva a uschopňuje pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu.

Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. V ňom sa každý má dať niesť milosťou modlitby, skutkami pokory a milosrdenstva. Súčasne je dôležité, aby sme sa zapálili čistou láskou k Bohu a ľuďom. Tu hlavnú úlohu zohráva pokora, kajúca modlitba a milosrdenstvo.

Liturgia vopred posvätených darov

Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.

Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7. storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: "V čase Sergeja, konštantínopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 - Moja modlitba... - teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: ˂ Z daru Krista tvojho ˃, ľud začal spievať hymnus: ˂ Teraz sily nebeské...˃ "

Liturgia vopred posvätených darov sa teda slúži v stredu a piatok Veľkého pôstu. V prvotnej Cirkvi pristupovali veriaci kresťania k prijatiu Eucharistie pri každej liturgii. Vzhľadom na to, že eucharistické slávenia sa nekonali každý deň a veriaci mali túžbu prijímať Krista čo najčastejšie, hoc aj súkromne, prechovávali premenenú Eucharistiu z nedeľnej liturgie. O tejto praxi prvotnej Cirkvi svedčia napríklad Tertulián či sv. Cyprián. Svätý Bazil Veľký vo svojich dielach naopak spomína pustovníkov z egyptskej púšte, ktorí u seba prechovávali Eucharistiu kvôli tomu, že medzi sebou často nemali kňazov.

Vzhľadom na to, že starobylá prax Cirkvi zakazovala sláviť Eucharistiu počas Svätej štyridsiatnice, s výnimkou sobôt a nedieľ, nakoľko jej paschálny charakter by bol nezlučiteľný s pôstnymi dňami, určenými pokániu, ponúkla jestvujúca prax prijímania mimo liturgie veriacim možnosť prijímať Eucharistiu častejšie než len v soboty a nedele.

V 3. a 4. storočí mali veriaci počas Veľkého pôstu vo zvyku prijímať Eucharistiu okrem soboty a nedele v stredu a v piatok večer. V časoch prvotnej Cirkvi boli streda a piatok spojené s prísnou pôstnou disciplínou, ktorá znamenala úplnú zdržanlivosť od jedla až do západu slnka. Práve z tohto dôvodu sa v stredy a piatky Pôstu Eucharistia prijímala až po západe slnka a spojenie tejto bohoslužby s Večierňou malo súvis s celodenným pôstom, ktorý bol prípravou na prijatie Pána v Eucharistii.

Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. večierňou s rozdávaním vopred premenenej Eucharistie.

Trúchlivý, smútočný a tajomný charakter bohoslužby, ako aj veľké poklony vyjadrujúce fakt, že človek musí do modlitby zapojiť okrem ducha i telo, vytvárajú počas Liturgie vopred posvätených darov priestor na precítenie vlastnej hriešnosti a tým najlepším spôsobom pripravujú človeka na Sviatok sviatkov - Kristovu Paschu.

Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Súčasťou tejto časti je recitovanie žalmov 18. katizmy (Ž 119 - 133), rozdelené na tri časti, tzv. antifóny, oddelené Malými ekténiami. Dlhé čítanie žalmov má veriacich upokojiť a pomôcť im viac sa sústrediť na bohoslužbu

Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami (aj za katechumenov), poklonami Eucharistii, prenesením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijímania a záverečnými modlitbami, v ktorých veriaci ďakujú Pánovi za milosť prijatia Eucharistie.

Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého.

Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na východe sa praktizuje aj dnes viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie.

Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia. Pripraviť človeka na stretnutie s Kristom, ktorý síce prijíma kríž, nesie ho na Golgotu, ale zároveň pozýva človeka k prechodu zo smrti do života, z otroctva k slobode, od smútku k radosti.

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho je súčasťou skoro každej bohoslužby byzantského obradu počas Svätej a veľkej štyridsiatnice (od pondelka do piatku), pričom výrazným spôsobom vystihuje podstatu liturgických pôstnych úkonov.

Jedinečným spôsobom totiž vymenúva všetky negatívne i pozitívne prvky pokánia a predkladá to, čoho sa má veriaci človek zbaviť a k čomu máme dospieť v rámci individuálneho veľkopôstneho úsilia.

Poklony sú dôležitou súčasťou modlitby, ktorá sa snaží do pokánia zapojiť nielen dušu, ale aj telo, teda celého človeka.

V sobotu a nedeľu sa táto modlitba nemodlí, ani sa nerobia veľké poklony, lebo sú to dni, kedy sa oslavuje spása človeka.

Tradícia pripisuje túto modlitbu jednému z veľkých učiteľov duchovného života, sv. Efrémovi Sýrskemu. Sv. Efrém pochádzal z nábožnej rodiny, keď dospel a dal sa pokrstiť odišiel do púšte, kde sa učil duchovnému životu pokáním. Tu strávil niekoľko rokov. Keď sa vrátil chodil po kraji a priviedol mnoho duší (aj heretikov) k obráteniu. Keď sa sv. Efrém dozvedel o veľkom kazateľovi sv. Bazilovi Veľkom, vybral sa za ním do Kapadócie, aby sa s ním mohol osobne stretnúť. Tam ho sv. Bazil vysvätil za diakona. Za kňaza sa nechcel dať vysvätiť, necítil sa toho hodný Po prežití mnohých rokov v službe Pánu Bohu zomrel v roku 373. Písal vieroučné a mravoučné spisy, kázne, pohrebné reči a exegetické výklady takmer celého Svätého písma. Okrem toho zložil cirkevné hymny, básne a piesne. Medzi jeho mnohými poučnými slovami sa nám zachovala aj táto veľkopôstna modlitba.

Pri modlitbe sa vždy robia poklony: Veľká poklona (Veľká metánia) a Malá poklona. Veľká poklona sa robí tak, že kľakneme na kolená, hlavu skloníme tak, že sa čelom dotkneme zeme, a vstaneme. Pritom sa prežehnáme (niekde je zvykom na začiatku poklony - teda pred pokľaknutím, inde až pri vstávaní). Malá poklona sa robí tak, že sa ohneme v páse, pravú ruku vystrieme smerom k zemi (prípadne sa jej aj prstami dotkneme), potom sa vystrieme a pritom sa prežehnáme.

Text modlitby

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Veľká metánia.

Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Veľká metánia.

Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen. Veľká metánia.

Potom 12 malých poklôn hovoriac:

Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Malá poklona.

Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou. Malá poklona.

Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi. Malá poklona.

A znovu celú modlitbu od Pane a Vládca až po na veky vekov, amen. s jedinou veľkou poklonou po jej skončení.