PÚŤ MÁRIAPÓCS 2022
Dňa 15.9.2022 (štvrtok), kedy si celé Slovensko pripomína sviatok Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska, sme putovali na pútnické miesto Máriapócs, v susednom Maďarsku. Nadviazali sme tak na už stáročnú tradíciu tejto púte.
Veľké množstvo pútnikov aj z územia dnešnej farnosti Nacina Ves prichádzalo vzdať úctu na toto pútnické miesto už od konca 17. storočia, kedy Panna Mária na ikone v miestnom chráme prvýkrát zázračne slzila. Dnes sa v tomto chráme (bazilike) nachádza jedna z mnohých kópií slziacej ikony, avšak ide o ikonu na ktorej druhýkrát zázračne slzila Bohorodička. Po stáročia na toto miesto prichádzali veriaci s mnohými úmyslami. Niektorí prichádzali ďakovať, iní prosiť o uzdravenie či požehnanie, alebo aj odprosovať.
Aj tohto roku sme do Máriapócse putovali v počte 51 veriacich. Na čele s o. Martinom a jeho rodinou putovali: kantor Marek, kurátori, cerkovníci, zbor, mladí i starší, zastúpené boli všetky stavy z "Naciňovši", Lesného i Vybúchanca, z čoho sme mali a máme veľkú radosť. Naša púť sa začala už pred šiestou hodinou ráno, kedy sme sa zhromaždili a usadili do príjemného autobusu. Šofér vyhlásil odchod presne o 6:00. Cestou sme nezaháľali, ale posilňovali sme sa na tele i na duchu. Začali sme modlitbou slávnostného ruženca, neskôr sme spevom oslavovali Boha i jeho Matku, spievalo sa, modlilo sa, veľa sa rozprávalo. Napĺňali sme tak Božiu vôľu: "hovorte spoločné žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho." (Ef 5, 19) o. Martin ešte oboznámil cieľ nášho putovania a prečítal nám históriu miesta Máriapócs, ako aj históriu zázračného slzenia ikony Bohorodičky v Máriapócsi. Boli sme teda obohatení aj intelektuálne.
Cesta nám príjemne zbehla a 9:10 sme už boli v cieli nášho putovania. Nasledoval duchovný program s ostatnými pútnikmi, ktorí postupne prichádzali. Bola možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia, ktorú aj mnohí využili. Každý z nás sa pristavil aj pri slziacej ikone Bohorodičky v bazilike sv. Archanjela Michala, kde sme mohli nielen "pocilovať" (dotykom a bozkom uctiť) ikonu, ale mohli sme tiež vidieť ručník, ktorým boli slzy utierané.
Program sa začal modlitbou posvätného ruženca, ktorý viedla mládež z michalovského protopresbyterátu. Krásnym spevom doprevádzali aj ďalšie bohoslužby, t.j. Akatist k Presvätej Bohorodičke a Božskú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho, ktorá začala slávnostným sprievodom o 11:00. Pred začatím liturgie všetkých veriacich i kňazov srdečne privítal nový miestny farár Ignácz András.
Slávnostným kazateľom bol protojerej Jozef Matejovský, predseda Rady pre rodinu Košickej eparchie. Svojím povzbudivým slovom prehovoril do duše veriacich, ktorých vyzval, aby boli normálnymi, ale aby normou v ich živote bola láska.
V úvode homílie načrtol, že slovo normálny ma dva významy. Normálny, teda obyčajný či bežný alebo zodpovedajúci normám. Ale čo by malo byť normou pre kresťana? "Kristus spája lásku k Bohu a lásku k blížnemu do jedného. Hovorí, že najväčším prikázaním pre ľudský život je láska. Teda, láska je normou pre život kresťana. To je norma pre náš život," poznamenal a dodal: "Cieľom nášho života je, aby sme odchádzali zo sveta v láske, a tou láskou je Boh. Tak dosiahneme nebo. Na svet prichádzame z lásky a zo sveta máme tiež odchádzať v láske." Celý náš život by sa mal točiť v láske. Ako ďalej zdôraznil: "Láska v rodine má byť normálnou."
Prototypom pre naše rodiny je podľa o. Jozefa Svätá rodina, teda sv. Jozef, Panna Mária a Ježiš. Svätá rodina, to neznamená rodina bez problémov, ale rodina ako každá iná. Aj oni prežívali radosti, ale aj mnoho trápenia. Ježiš prežil väčšinu života v skrytosti, v normálnom bežnom rodinnom živote. Avšak normou v ich živote bola láska. Ako sa teda môžu naše rodiny pripodobniť tej Svätej? "Stačí žiť normálny, bežný, všedný život, kde normou bude láska!" Na záver o. Jozef vyzval každého pútnika: "Urobme v našich rodinách lásku normálnou!"
Slávnosť sa zakončila modlitbou Molebenu k Presvätej Bohorodičke. V závere sa michalovský protopresbytér, Maroš Riník, poďakoval celému zhromaždeniu mariánskych ctiteľov za spoločenstvo modlitby a viery. Aj napriek nepriaznivým predpovediam o počasí prišlo množstvo ľudí, ktorí sa mohli presvedčiť o tom, aký milostivý je Pán, že požehnal túto púť pekným slnečným počasím.
Po pauze na oddych, obed a tichú modlitbu sme sa odfotili a tak zaarchivovali našu prvú spoločnú púť do Máriapócse. Cesta nám príjemne zbehla. Bola spestrená krásnymi miestnymi ľudovými piesňami, ktoré sme mali možnosť si vypočuť vďaka členom súboru Radosť. S Božou pomocou a šoférovou zodpovednosťou sa nám podarilo vrátiť domov zdraví a šťastní. Na záver sme sa modlitbou poďakovali Pánu Bohu i všetkým za to všetko pekné, čo sme mohli spolu zažiť. Nakoniec sme prejavili túžbu, aby nabudúce mohli ísť aj 3 autobusy, tak nám dobre bolo.
Aj touto cestou sa vám všetkým chcem v mene o. Martina a jeho rodiny poďakovať za deň prežitý medzi vami. Nech je vždy Kristus medzi nami! Tešíme sa na ďalší čas medzi vami, s vami!
"Dávidova pútnická pieseň. Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky." (Ž 133)
Informoval a foto: Martin Onisik ml.
