Zádušné soboty
Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.
Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov; číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.
Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých aj 5x v roku, počas zádušných sobôt: pred Mäsopôstnou nedeľou, 3 soboty vo Veľkom pôste (2., 3. a 4. pôstna sobota) a sobota pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.
Zádušná sobota je deň v Cirkvi, kedy sú cirkevné bohoslužby venované modlitbe a spomienke za zomrelých.
Prečo sa vlastne modlíme za zosnulých? Čo nás k tomu vedie?
V modlitbe vyznania viery sa modlíme, že veríme vo vzkriesenie mŕtvych a v život budúceho veku. Náš Pán, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, nám výslovne prisľúbil večný život: "Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie." (Jn 11, 25)
Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. Zádušné soboty sa takto stávajú jedinečnými dňami modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli do večného života.
Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: "veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu." (Kol 3,3)
Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje!
Prečo je sobota dňom modlitby za zomrelých?
Sobota bola na tento účel modlitby za zomrelých vybratá z niekoľkých dôvodov:
- Pán Boh po stvorení sveta odpočíval v sobotu.
- Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského rodu
- Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Aby zomrelí nezostali dlhší čas bez duchovnej pomoci modlitieb a z nich plynúcich milostí, boli sväté liturgie v soboty Veľkého pôstu venované osobitnej spomienke za zomrelých.
Aj na základe týchto motívov sa sobota stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.
Čítanie mien zosnulých - hramoty
Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. hramoty).
Ak počúvame počas hramôt množstvo mien, uvedomme si, že za každým týmto menom sa skrýva život jedného otca, mamy, brata, či tety a že spoločnou modlitbou za nich im môžeme preukázať našu skutočnú lásku voči ním.
Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Pamätajme preto na to už teraz a vysvetľujme deťom, aby sa nezabudli modliť za ich staré mamy či starých otcov, ktorých mali radi.
Cirkev od začiatku spomína na svojich zomrelých a spájala túto spomienku aj s prosbou, aby sme si my žijúci zaslúžili raz účasť na večnom živote.
Modliac sa za našich zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.
Každá modlitba za zomrelých však prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním raz stretnem vo večnosti. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta.
Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Sviečky sa týmto stávajú aj akoby poslami spomienok na našich zosnulých.
Svätý Teofán Zatvornik hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, "ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody."
Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh - Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Cirkvi a životoch svätých.
Osvojujme si prostredníctvom zádušných sobôt jednu zo základných právd kresťanskej viery, že život po smrti nekončí, ale pokračuje v inej forme na veky.
Pamätajme v modlitbách na našich zosnulých.
Blažený pokoj, večná im pamiatka!